Dom Grace Hope Stamper

*Všimne si, že Grace sa začne liečiť a keď ju drží okolo pásu tak sa na ňu usmeje.* ďakujem, hrozne ťa milujem *Povie jej a počúva jej slová. Zasmeje sa nad tým ako divne znie, že by mala mať niečo s Ericom.* Dobre tak som veľmi žiarlivý. Bojím sa aby som ťa nestratil. A hlavne naše bábätko. *Povie jej a pobozká ju, keď však počuje o čom hovoria je mu to ľúto, že na ňu tak žiarlil.* Dobre verím ti láska. A chcel by som sa porozprávať o tom aurorstve ak na to máš náladu- *Povie jej a skúmavo sa na ňu pozerá.*

*Stále hľadí do zeme a bojí sa čo i len pohnúť. Všetko ju tak veľmi bolí a rany, ktoré utrpela vtedy pri jazere boli nič oproti tomu ako vyzerá teraz. Čuduje sa že vobec po tom čím si prešla ešte žije. Keď k nej Emmanuel podíde a upozorní ju opäť na to aby si vyliečila rany letmo na neho zdvihne pohľad no on hneď odíde naspäť k oknu a Grace si začne pomaly liečiť rany aspoň na rukách. Potom si ruku priloží aj na čelo a potichu rozpráva elfské formulky. Po chvíli prestane a započúva sa do Emmovich slov. Nemôže uveriť tomu ako úžasne sa správa. Očakávala že na ňu bude veľmi nahnevaný dokonca sa obávala aj hádky. Trocha ju prekvapí Emmove upodozrievanie čo sa týka nej a Erica.* Nie trochu, ale naozaj ma to mrzí. Veľmi. Nechcela som ti nejako ublížiť alebo ťa sklamať. Hádam si nemyslíš, že ja a Eric... Emmanuel!? Veď má ženu, deti... *Prekvapene na neho pozrie a chvíľku váha, či by mala Emmanuelovi povedať, o čom sa rozprávali no už mu nebude klamať. Nikdy.* Rozprávali sme sa solu o našej svadbe. Povedal mi, že si všimol, že sa medzi nami niečo stalo a spýtal sa ma či sme sa pohádali. Rozprával mi o tebe...a zmienil sa o tom, že by nám šli za svedkov aj s Enricom, keďže ja... už nikoho nemám. *Oznámi mu tichým hlasom. Keď sa jej Emmanuel spýta, či pre ňu nemôže niečo urobiť len pokrúti hlavou a keď ju chytí okolo pása chytí ho za ruku a stále jej po tvári stekajú slzy.*

*Počúva Grace. Chce jej niečo povedať ale nechá ju hovoriť. Keď skončí hovoriť a sadne si na postel podíde k nej v posteli.* Vylieč si tie rany, lebo sa nemôžem pozerať na to ako trpíš. Prosím. *Povie jej a opäť sa vráti k oknu a pozerá von oknom. Nechce sa na ňu pozrieť, lebo bude vidieť bolesť a trápenie aké je na jej tvári.* Už dávno som ti už odpustil. Ale trápi ma to trochu. Vidím, že aj teba trochu. A na naše dieťatko sa teším. Ja by som ťa podporil, keby si mi povedala, že ideš tam. Nechal by som ťa ísť a vedel som, kde si. Ale to je už jedno. A o čom si potom hovorila s Ericom? keď si odchádzala? Mali ste tam veľkú debatu a mali ste k sebe tak blízko. *Povie jej tichšie a sadne si vedľa nej. Potiahne ju k sebe, pobozká ju a opatrne ju chytí okolo pásu.* Nemám niečo pre teba spraviť? *Opýta sa jej a dúfa, že jej nijak svojim objatím nespôsobil bolesť.*

*Je jej to jasné. Emmanuel zúri a ju to veľmi mrzí. Všimne si, že sa na ňu ani nepozrie a keď jej oznámi, aby si vyliečila rany vôbec nijako na to nereaguje. Vie že malé je v poriadku. Nikdy by nedopustila aby sa niečo stalo. Ostatné nejako pretrpí. Teraz však musí dať veci do poriadku medzi ňou a Emmanuelom. Keď sa od nej postaví a poberie sa k oknu ešte chvíľku zostane sedieť pri posteli na zemi no po pár minútach sa pomaly ťarbavo podopierajúc sa postele postaví zo zeme a kráča k Emmanuelovi. Zastane však od neho ďalej. Počúva jeho slová a vie, že je na ňu nahnevaný. Vyčíta si, že zničila celú dôveru medzi nimi dvomi, všetko krásne. No nechce ho stratiť. Keď jej však oznámi, že o tom vedel aj Eric zvraští čelo a nechápavo sa na neho pozerá aj keď on jej stojí chrbtom.* Ako to, že to vedel aj Eric? Nič som nikomu nepovedala... Nikto nevedel kam konkrétne idem. Emmanuel, zlatko... mňa to naozaj mrzí. Sama neviem čo ma to napadlo. Vedela som skrátka že to musím urobiť, nedokázala by som žiť s pocitom, že sú naše deti v ohrození kvôli svojej mame. Pochop, že už nemôžem myslieť len na seba. Budem mať iné starosti. To čo som urobila nemá nič spoločné s dôverou k tebe, pretože ty si jediný komu na tomto svete môžem veriť a ľúbim ťa. Musela som to urobiť. *Hovorí mu pokojne no rýchlo. Sype zo seba jednu myšlienku za druhou a chce Emmanuela utvrdiť v tom, že mu verí a že ju to mrzí.* Teraz je už po všetkom a ten prsteň je toho dôkazom. Prosím ver mi. Nikdy by som ti neublížila ani neurobila niečo čo by ti ublížilo. Veď predsa... *Podíde k nemu trocha bližšie a pozrie sa na neho z boku.* ...predsa budeme rodina. Je potrebné aby bolo všetko v poriadku. Chcem aby naše deti mali pekné detstvo. Sľúbujem ti, že už nikdy neurobím nič bez toho, aby si o tom vedel. Len mi prosím odpusti. *Povie mu a pomalým bolestným krokom sa poberie opť k posteli, kde si sadne na kraj a premýšľa nad tým čo sa vlastne udialo. Želá si aby nič z toho nebola pravda.*

*Zbadá, že sa Grace zobudila a za počuje jej myšlienky, ďalej ju hľadí po ruke a nič nehovorí. Sleduje ju ako si sadla na postel. Na jej slová zareagoval iba tak, že jedným očkom na ňu pozrel.* Vylieč sa, tomu malému to môže škodiť. *Povie takmer flegmaticky a po chvíli sa postaví a ide k oknu, pozerá sa von a ani sa na Grace nepozrie, nedokáže jej odpustiť zo sekundy na sekundu.* Nechápem, prečo si mi to nepovedala. Láska to mi tak nedôveruješ alebo čo? To ti nestojím ani za to aby si mi povedala, že ideš niekam a vrátiš sa o pár dní? To sa musím dozvedieť od cudzieho človeka? Ešte aj Eric to vedel a ja nie. Čo vy dvaja máte spolu? *Opýtal sa jej viac menej nahnevane a trochu žiarlivo. Začal žiarliť na svojho brata. Sám nevedel prečo, možno len preto, lebo vedel o všetkom čo sa s Grace dialo.*

*Keď sa Grace prebudí na to, že jej do tváre padajú slnečené jesenné lúče vychádzajúceho Slnka rozhliadne sa okolo seba. Veľmi ju bolí hlava a vlastne celé telo. Je doránaná a kútikom oka sai všimne že aj vankúš je trocha od krvi. Keď sa pozrie na druhú stranu zbadá že je pri nej Emmanuel a drží ju za ruku. Vie, že celú noc nespal, pretože keď sa občas precitla cítila, že ju stále hladká po ruke. Tak veľmi ju to mrzí. Nechcela ho takto zradiť. Chvíľu sa na neho len tak pozerá lebo nevie čo povedať. Potom ho silnejšie stisne za ruku a jediné na čo sa zmôže je slovko prepáč. Povie ho veľmi potichu no tak aby to Emmanuel počul. Mala by si poliečiť svoje rany no v kútiku duše vie že si zasllúži aby trpela, no musí myslieť aj na ich dieťatko. Vie že urobila chybu a musí to Emmanuelovi nejako vysvetliť. Dozvedela sa veľa nových vecí, ktoré ju ešte viacej utvrdili v tom, že svojho brata zabila neprávom. Po chvíli sa pomaly zodvihne a sadne si na posteľ. Zoberie si do ruky kožený obal v ktorom si prieniesl veci čo našla v dome, kde zabila Olivera. Nájde v ňom to čo hľadala. Posunie Emmanuelovi malú fotografiu, na ktorej je Oliver asi sedemnásťročný a Grace vedľa neho ako malé dievčatko. Držia sa za ruky a smejú sa.* Pamätám si kedy to bolo fotené. Oliver so svojím tímom vyhrali Metlobalový pohár... Mrzí ma že som ti nič nepovedala. Naozaj ma to mrzí. *Posledné slová povie vážne a úprimne. Nevie ako bude Emmanuel reagovať a je si istá že sa na ňu hnevá, keď si predstaví ako vyzeral včera keď ju našiel opäť začne plakať. Bol taký utrápený. Sadne si vedľa neho na zem a skloní hlavu k zemi.*

*Vidí aká je Grace unavená a zničená, vie, že to nemá zmysel teraz niečo riešiť a tak len kľačí pri jej posteli a keď sa k nej schúli začne ju hladkať po ruke. Zrazu Grace pustí prútik, ktorý sa skotúľal kúsok od Emma a tak ho položil na nočný stolík hneď vedľa posteli a potom mu Grace dá prsteň. Prsteň jej matky. Už vie presne čo tam robila. Chcel by vedieť všetko ale vie, že si musí oddýchnuť. Mala toho za posledné dni veľa aj ona a aj malé bábätko. Zrazu si všimne ako ona zaspala. Celú noc jej hladkal ruku a zabával sa s jej krásnymi vlasmi. Nespal vôbec ani sekundičku v noci, nedokázal. Musel postrážiť svoju ženu a dieťa.*

*Keď sa už pomaly stráca a zatvárajú sa jej oči od únavy začuje na schodoch hrozný dupot. Odrazu do kuchyne vletí Emmanuel úplne hotový. Grace cez pružmúrené oči vidí ako plače a do ju naozaj bolí a trápi. Ešte hádam nikdy ho nevidela v takomto stave. Kto vie koľko tu na ňu čakal. Bola preč skoro štyri dni, určite ju hľadal. Zatiaľ čo ona hľadala materiál o svojej rodine, bojovala s temnými a snažila sa zistiť pravdu on tu na ňu čakal a zrejme mrel strachy. Na nič z toho čo jej hovorí nereaguje, nemá síl. Pocíti, že sa jej Emmanuel dotkol aj bruška, no je si celkom istá že až na tú obrovskú ranu, ktorú má na boku a stále jej krváca je všetko v poriadku a aj si ich dieťatkom. Keď sa k nej Emmanuel nahne aby ju zobral na ruky, silno sa ho chytí okolo krku a hlava jej okamžite odpadne na jeho plece. Nechá sa niesť pomalou Emmanuelovou chôdzou do svojej izby a pripomína jej to ten krásny večer v deň ich zásnub až s pár rozdielmi. Grace sa nevládze ani pohnúť, jej zásnubný prsteň je zničený a Emmanuel ju zrejme kvôli tomuto bude nenávidieť do konca svojho života. Keď po chvíli pocíti svoju mäkkú posteľ zostane na nej nehybne ležať tak ako ju Emmanuel pložil. Prútik pomaly vypustí z ruky a skotúľa sa z postele na zem. Začuje Emmanuelove slová.Nič z toho čo hovorí tak nie je. Nikdy to takto nechcela a nikdy by mu neublížila. Slzy jej tečú stále viac a viac a celé telo ju bolí. Tak veľmi by to chcela Emmanuelovi povedať no nemá dostatok síl. Po chvíli si rukou z pod habita vytiahne zväzok papierov v koženom obale. Voľne ich položí na posteľ a keď pri sebe pocíti Emmanuela schúli sa k nemu. Hlavu si oprie o jeho hlavu a ruku pichne do vrecka na habite. Po pár sekundách z neho vytiahne prsteň, ktorý jej dal Emmanuel ako zásnubný rozpolený na dve časti a vloží mu ho do voľnej ruky. Po pár minútach od vyčerpania zaspí. Miestami dýcha veľmi rýchlo lebo sa jej sníva to čo prežila no v oveľa horšom obraze.*

*Započuje dolu z kuchyne dáky buchot a Grace ako kašle, zbehne dolu po schodoch a uvidí Grace ležať na zemi. Rýchlo k nej prejdem sadne si na zem a stiskne jej ruku.* Láska, čo sa stalo? Čo ti je? *Pýta sa ju celý roztrasený o to ako sa o ňu bojí a slzy mu stekajú po tvári. Netuší kde bola ale zrazu si uvedomí, že asi bola bojovať s temnými mágmi. Jednou rukou jej stíska ruku a druhou jej chytí bruško.* A maličké je v poriadku? *Opýta sa jej úplne nervózny a po chvíľke ju opatrne zoberie na ruky a vynesie ju hore do jej izby a položí na posteľ. Kľakne si na postel a sleduje ju, nedokáže zastaviť slzy, ktoré sa mu valia z očí. Nežne ju pobozká. Prezerá si ju celú a nechápe čo robila s temnými mágmi, úplne mu vyletelo z hlavy že by to mohlo byť spojené z jej rodinou, ktorá je mŕtva. Po chvíľku ticha sa na ňu opäť pozrie.* Takže toto bol tvoj nápad? Pohádať sa so mnou u bratov a ísť bojovať s temnými aby som si vyčítal tie dni, že som všetko pokazil? Vieš ako som sa bál, keď som sa dozvedel, že si išla vybavovať si súkromné veci? Myslel som si, že mi dôveruješ a neklameš. Myslel som, že máš vo mne väčšiu dôveru. Nebudem ti nikdy brániť v to aby si robila čo potrebuješ ale chcem vedieť kam ideš. *Povie jej a položí si hlavu vedľa jej hlavy a hľadí jej ruku. Cíti sa hrozne, skoro stratil ženu a aj dieťa. Nikdy by si to neodpustil, strašne sa o obidvoch bojí. Tak ako ona nechce aby bol aurorom tak on nechce aby bola ministerka ale to jej nepovie. Nechce ju obmedzovať tak ako ona jeho.*

*Nemôže uveriť tomu, čo práve urobila. Vyslabnutá, zronená, unavená, nahnevaná s dotrhanými vecami a celá od krvi sa v poslednej chvíli skryje za jednu z budov na námestí. Už nevládze bojovať. Utekala pred nimi celú cestu. Na malý okamih aby sa vydýchala si pružmúri oči. Temní ju však dobehli a obkľúčili ju z predu. Zbadá, že sa k nej blíži jeden z nich a vyšle na ňu Cruciatus. Grace sa v bolestiach zvalí na zem a zvíja sa. No nepovie ani slovko. Keď začuje iný mužský hlas pocíti, že zaklínadlo prestalo fungovať, pretože jeho tvorca sa prestal sústrediť. Toto je ten správny čas. Teraz sa musí vrátiť inak už by nemala šancu. Počuje ako sa tí dvaja o niečom zhovárajú a z posledných síl pevne stisne v ruke prútik a skontroluje si veci, ktoré má skryté pod habitom. Letmo sa na nich pozrie a ocitne sa v hmle a prachu. Z diaľky počuje len nahnevaný krik a okolo hlavy jej ešte preletí zelené svetlo, ktoré sa však rozplynie. Padne na zem do kuchyne svojho domu a zostane nehybne ležať. Nevládze sa ani len pohnúť. Slzy jej stekujú cez kútiky očí na vlasy a po celej tvári. Len zatvorí oči. Vyzerá ako keby bojovala na fronte. Odrazu začne kašľať a trocha sa dusiť. Nakloní sa mierne na bok no keď to ustane opäť padne na chrbát. V ruke stíska svoj prútik a pozerá sa na strop. Nikdy pred tým si nevšimla krásnych krezieb, ktoré jej zdobia kuchynu zhora. Klenuté klenby nad stolom tvoria dom ešte krajším. Bez pohnutia leží na studenej zemi a nedokáže si spomenúť na nič z toho čo sa práce stalo. Keby vedela, že sa nemusí dať do poriadku a vyšľapať schody do svojej izby, okamžite by tu zaspala. Premýšľa nad tým ako veľmi Emmanuela sklamala ako veľmi mu ublížila a riskovala život nie len svoj ale aj ich nenarodeného potomka. Oči má mokré čím ďalej tým viac. Uvedomuje si, že urobila chybu no dokázala to. Zvládla to. Ale za akú cenu?*

*Hneď ako Grace odišla Emm nemal náladu s nikým sa rozprávať. Odniesol obríka do lesa a už ani to ho netešilo. Uzavrel sa do svojej izby a premýšľal o všetkom. Žena, ktorú tak hrozne miluje ho opustila a on jej rozhodnutie rešpektuje, Eric mu nechcel povedať o čom sa rozprávali a čo na neho vyslal pár kúziel. Zastavil ho až Enrico. Aj malý Alfred bol smutný, že je Emm smutný. Emm sa snažil rozptýliť tým, že sa hrával s deťmi ale vždy sa ho pýtali kedy príde teta Grace. Emm im stále opakoval len slovíčko neviem. Po troch dňoch to nevydržal Ericovi povedal, že odnesie Gracine veci domov ale on veľmi protestoval. Nakoniec ho Emm presvedčil a odmiestnil sa do jej domu. V dome bolo ticho. Prehľadal celý dom ale Grace nikde nebola. Nakŕmil Talona, ktorého taktiež so sebou doniesol a aj svoju sovičku. Odmiestnil sa do Deravého kotlíka, a ani tam ju nenašiel, ževraj bola naposledy tam s ním, v Troch metlách ju taktiež nevideli ani na nijakom oddelení na ministerstve. Dokonca nebola ani vo svojej kancelárii. Ako posledné miesto ho napadlo nefariusova pracovňa. Vošiel dnu bez zaklopania. Zbadal Nefariusa za stolom a začal sa ho vypytovať na to kde je Grace. On to vedel a jediné čo mu povedal bolo, že išla niekam si vybaviť osobné veci. Emm sa nazlostene potom odmiestnil do jej domu a znovu celý prehľadal. Bál sa o Grace, strašne sa o ňu bál. Nevie ani čo sa s ňou stalo a kde je. Myslel si, že jej môže dôverovať, že mu ona verí a že mu nebude klamať. Nikdy by jej nebránil, kedy čokoľvek chcela robiť ale chcel vedieť kam išla, načo tam išla. Sadol si na postel úplne mimo a hlavu si schoval do dlaní. Bol rozrušený a nemal ani potuchy kam len mohla ísť, keby to vie, už je za ňou.*

*Čaká kedy sa Grace pobalí a jedným uchom ju počúva, Talon odletel a on sa len jej venuje. Po dlhej chvíli zareagoval na jej slová ktoré povedal, ešte pred tým, než začal písať list.* Dúfam, že ti nevadí, že som použil tvoju sovu? *Opýta sa jej prvú otázku čo ho napadne. Chce odlahčiť túto situáciu.* Neboj sa za pár dní budem v poriadku. Správy dostaneš s ministerstva, bratia a ich ženy sa o teba postarajú. Enricova žena nechodí do roboty takže budete spolu stále aj s deťmi. Aspoň budete mať možnosť sa zblížiť, veď keď budeme mať bábätko tak tam budeš dosť často chodiť. *Povedal jej a keď povedala, že je prichystaná chytil ju za ruky a znova sa ocitli pred obrovským domov. Chytil Grace za ruku a už vonku na schodoch ich čakal Eric, ktorý im zobral veci a Talon mu sedel na pleci.* Zlatý Talon. Prosím dozri nech majú jedlo a pitie a mi ideme na ministerstvo. Dnes už odchádzam a dozrite mi všetci na ženu a nedovolte jej aby sa znepokojovala. *Povedal mu, objal ho a hneď na to vykukol malý Alfred, jeho najobľúbenejší synovec, ktorému v rýchlosti vysvetlil, že teta Grace u nich bude dáky čas aby nebola sama, lebo on musí ísť sa porozprávať s obrami. Malému decku sa to ľahko vysvetľuje ale čo dospelákovi? Pomyslel si a premiestnil ich znova pred ministerstvo. Zbadal tam veľmi veľa aurorov a bol trochu znepokojený. Všetci na nich pozerali a Gracin zástupca ich vtiahol do Gracinej pracovne kde ich oboznámil zo situáciou.*

*Emmanuelove slová ju trocha upokojujú aj keď je stále vystrašená. Je jediný koho teraz má a preto sa o neho tak veľmi bojí. Ak by sa mu niečo stalo, nevie čo by robila. To si uvedomila už dnes ráno keď ho videla ako bezmocne leží na zemi a z hlavy mu valila krv.* Určite nie, musím tam byť. Chcem vedieť aká je situácia a čo všetkých aurorov čaká. Idem si zobrať svoje veci. *Povie mu a postaví sa z postele. Podíde k skrini, v ktorej sa na samom spodu nachádza veľká cestovná taška. Grace ju vytiahne, rozopne ju a začne si do nej ukladať všetky potrebné veci. Vytiahne si zopár tričiek, nohavice, svetre a dlhý hnedý habit. Keď sa zodvihne zo zeme všimne si, že k Emmanuelovi opäť priletela sova a Grace na neho zostala pozerať plná očakávaní. Nevie čo sa opäť deje no správa, ktorú jej Emmanuel oznámi ju zaskočí. Myslela si že aspoň poslednú noc budú spolu. Zoberie si do ruky list a očami ho preletí. Jasne z neho vyplýva že situácia je vážna a potrebujú okamžite zasiahnuť. Keď ju Emmanuel objíme silno mu stisne rukami jeho plášť.* Ja viem, Emm. Musíme to zvládnuť...predsa... nás toho ešte toľko čaká. *Povie mu a snaží sa byť pokojná. Pousmeje sa na neho a keď ju Emmanuel začne súriť, rýchlo si zoberie posledné veci. Rýchlymi krokmi prejde k nočnému stolíku a zoberie si svoj prútik, ktorý si pichne do vnútorného vrecka habitu. Napokon ešte podíde k poličke nad stolom a vezme si do rúk malú škatuľku, v ktorej má pár fotografií z detstva, mamin amulet a otcov prsteň. Až teraz si všimne, malú vyrezávanú drevenú čarodejnicu, ktorú jej zhotovil Oliver. Trocha sa zamyslí a po chvíli sa zvrtne a opäť podíde k svojej batožine. Škatuľku vloží pod jeden zo svetrov a zapne svoju tašku. Medzitým len letmo sledovala Emmanuela, ktorý písal list svojmu bratovi a potom poslal jej sovu za jeho rodinou.*Som pripravená. Môžme ísť Emmanuel. *Povie mu a všimne si, že si zobral do ruky klietku, ktorú mala na Talona no tento raz v nej spí Emmova sovička.*

*Počúva Grace a strašne sa čuduje ako môže byť taká vyľakaná. Nevie čo jej má povedať, nechá ju hovoriť a až keď ho tuho objíme začne ju hladkať po chrbte.* Pravdaže ťa uchýlia. Prosím ťa, zbaľ si veci ja musím byť už ráno o šiestej na ministerstve aby nám dali všetky informácie. Nemala by si tam asi ani ty chýbať však? *Opýta sa jej a zrazu k nim priletí sova z ministerstva ktorá Emmovi na kolená zhodí list. Otvorí ho a zbadá pečiatku z ministerstva. Prečíta si to všetko a list podá Grace.* Takže noviny majú milné informácie, mám tam byť za hodinu. *Povie Grace a vzdychne si.* Láska zvládneme to. *Povie jej a tuho to objíme.* Rýchlo sa zbal, napíšem Enricovi list a ideš si k nim zložiť veci a ideme na ministerstvo dobre? *Opýta sa jej a postaví a berie si prútik a nervózne sa prechádza po miestnosti keď chce vybrať svoju sovičku tak vyletí Talon a ochotne sa ponúkne, že zoberie list, pretože jeho sovička spala. Pousmial sa pohladkal Talona a keď napísal list, jemne mu priviazal list o nožičku.* Talon nevracaj sa ale počkaj nás u Enrica. *Povedal a pustil sovičku von. Otočil sa na Grace.* Prichystaj sa. *Povedal zobral klietku so svojou sovičkou a čakal čo bude robiť Grace.*

*Ponorená do svojich myšlienok absolútne nevníma čo jej Emmanuel rozpráva. Len tam sedí bez pohybu a pozoruje každý Emmanuelov krok. Trocha ju znervózňuje, že je na pohľad celkom pokojný zatiaľ čo v jej vnútri sa bije strach s hnevom a smútkom. Keď sa jej Emmanuel spýta na jej sovu len pokrúti hlavou. Talon ešte nikdy nikomu neublížil, vlastne nikdy nemal dôvod na to niekomu ubližovať. Keď sa Emmanuel opäť ocitne pri nej letmo si ho prezerá, no nechce sa na neho pozrieť, aby na nej nevidel že je vyľakaná. Chápe, že je to Emmanuelova práva a teraz ju veľmi mrzí, že mu jeho žiadosť neschválila skôr.* Mesiace?!*Vyprskne na neho tichým ale ráznym hlasom.* Oh Emmanuel... mala som ti tvoju žiadosť o odchod z funkcie aurora schváliť. Nemusel by si nikam chodiť. Bojím sa o teba. *Povie mu a obomi rukami ho pohladká po tvári. Nevie si predstaviť čo i len jeden deň bez Emmanuela, nie to ešte týždne alebo mesiace. Veľmi sa o neho bojí. Začali plánovať ich spoločnú budúcnosť a zrazu musí odísť. Keď jej navrhne, aby počas doby čo bude Emmanuel preč bývala spolu s jeho bratmi a ich rodinami súhlasne prikývne. Nie si ale celkom istá, že im nebude prekážať, ale napokon, je to Emmanuelova rodina a dúfa, že by neho alebo jeho budúcu ženu neodmietli. Rýchlo si utrie pod očami slzy a snaží sa usmiať a tým dodať Emmanuelovi silu. Musí byť silná, aby dokázal svoju prácu vykonať čo najlepšie. Určite by mu nepomohlo, keby Grace pred jeho odchodom nariekala alebo plakala.*Zvládneme to, však? Musíme, zlatko. Ak myslíš že ma tvoji bratia uchýlia, pôjdem tam. Musíš mi však slúbiť že sa mi vrátiš. *Povie mu a hneď ako ju chytí za ruky sa mu vyšmykne a tuho ho objíme.*

*Pozerá na Grace a tie noviny totálne pokazili všetko čo za ten čas sa stalo. Nezmohne sa na jediné slovo iba počuje Gracine slová a keď mu podáva list len trochu ticho povie.* Viem čítať myšlienky. *Povie a pomaly sa približuje ku klietke kde je Talon na pleci so svojou sovou. Klietka je dosť veľká na to aby sa tam kľudne vošli dve sovičky. Pozrie sa na Grace.* Talon jej neublíži? *Opýta sa jej ale akosi ani nečaká na jej reakciu a pustí maličkú sovičku do klietky, ktorá vyzerá oproti Talonovi ako trpasličia sovička. Znova prejde ku Grace, nevnímajúc nič.* Koľko to môže trvať? To je dobrá otázka. Týždne, mesiaca? Je to o vzájomnej dohode medzi čarodejníkmi a obrami. Ak sa dohodneme tak za tri dni môžeme byť všetci doma a budeme všetci spokojní. *Povie a po chvíľke mu príde na um, že sa tu zblázni keď tu bude sama. Preto ju chytí za ruky.* Dnes si sa zoznámila s mojou rodinou a chcem aby si u nich bola kým sa nevrátim. Napíšem im sovu a zajtra hneď ráno tam pôjdeš. Som blbý, mal som ťa nechať to všetko vybaviť na ministerstve, teraz sme mohli byť spolu. Budem podávať správy ministerstvu láska. Nemusíš sa báť o mňa. Budem v poriadku. *Povie jej a hľadí jej presvedčujúco do očí.*

*Keď ju Emmanuel začne bozkávať posunie si ruky okolo jeho krku a keď sa od neho pomaly odtiahne usmeje sa na neho. Páčia sa jej jeho reči o deťoch a rodinných stretnutiach. Už sa nemôže dočkať. Stále sa musí usmievať lebo je opäť šťastná. Pousmeje sa dokonca aj keď začne Emmanuel rozprávať na jej sovu, no to ešte netušila čo sa dozvie. Keď číta list na tvári sa jej zjaví vydesený výraz. Zamračí sa a zostane stáť ako obarená. Zbadá, že aj k Emmanuelovi priletela jeho sova, no keď sa jej začne vypytovať na nejaké informácie a podrobnosti nevie čo mu má povedať, pretože nevie čo sa dočítal v novinách. No podľa jeho zhrozeného tónu a poznámke o tom, že je to horšie ako temní mágovia si domyslí. Zrejme už Denný prorok získal čerstvé informácie alebo ich opäť vyniesol na povrch jeden z "verných" pracovníkov ministerstva, ktorí tak pekne zdravili Grace, keď sa objavila včera na ministerstve.* Emmanuel...to je... *Nevie čo povedať. Počúva čo sa jej pýta a absolútne nenachádza slová akoby vyjadrila hnev a strach, ktorý ju napĺňa.* Prosím? Nie...ja...nie. O ničom neviem. Teda doteraz som nevedela. To nemôžu. To nejde. *Hovorí a pomaly sa približuje k Emmanuelovi. Keď ju chytí za ruku a spoločne si sadnú na posteľ v hlave sa jej stále prehrávajú slová z listu od jej zástupcu. Všetci aurori sú okamžite povolaní do služby a to bez výnimky. Toto vyhlásenie je platné dnešným dátumom až do odvolania. Vôbec nevie čo má na to povedať. Ani sa na Emmanuela nepozrie, zrak upiera na jedno miesto a premýšľa nad tým čo budú robiť. Potom len pomaly podá list Emmanuelovi aby si ho prečítal. Keď sa trocha otrasie pozrie sa na neho.* Píše, že je to neodkladné. Obri sa vzbúrili a potrebujú každú pomocnú ruku. *Opakuje mu slová z listu, ktoré si Emmanuel zrejme prečítal, pretože nevie čo iné na to má povedať. Napadá ju jediná otázka.* Ako dlho to môže trvať? *Spýta sa Emmanuela so strachom v očiach.*

*Ocitli sa doma a Grace vysloví svoje pocity. Emm ju chytí okolo pása a náruživo ju bozkáva.* Som hrozne rád, že sa ti tam páčilo. Už sa neskutočne teším na naše deti. Ako sa budeme stretávať všetci spolu na Vianoce, narodeniny, svadby, narodenia detí a tak. *Začne hovoriť ale zrazu sa zarazí lebo zbadá sovičku Talona.* Talon dúfam, že si doniesol iba dobré správy. *Povie sovičke ale v zápätí si všimne pečiatku ministerstva a Gracin pohľad. Prekvapí ho to. Nevie čo sa deje. Grace sa pozrie na neho divne.* Čoo? Čo chce? Tvoj zástupca, bez teba nevie vydržať? Máš prísť na ministerstvo? To nevadí, dáko to vydržíme. *Povie Grace keď však priletí aj jeho sovička a usadí sa mu na pleci. Do rúk mu pustí výtlačok denného proroka. úvodná stránka s názvom "Ministerka a zástupca, bude svadba?" ho nijak neprekvapí ale keď si prelistuje noviny a na tretej strane uvidí svoju fotku, v rýchlosti si prečíta článok. Dozvie sa to čo už vedel, že je snúbenec ministerky ale novinkou pre neho je, že má ísť na týždeň na pozorovanie obrov aby neprenikli medzi muklov. Zdesene pozrie na Grace.* Čo to má znamenať? Však je to horšie ako temný mágovia! To bol tvoj nápad? Alebo toho tvojho prid..lého zástupcu? *Opýta sa jej a nedokáže si odpustiť tú jednu nadávku. Nevie čo sa deje, zoberie Grace za ruku a sadnú si na posteľ.* Prosím ťa vysvetli mi to.

*Pred niekoľkými hodinami zaspala ani nevie ako. Bola veľmi vyčerpaná a unavená. Práve vo chvíli keď sa prevracala na druhú stranu pocítila, že Emmanuel už vstáva. Po chvíli k nej opäť prišiel a prebudil ju už úplne. Vedela, že je najvyšší čas ísť k Emmanuelovim bratom. Grace sa celkom tešila, že konečne spozná jeho rodinu, o ktorej doteraz počúvala len z jeho rozprávaní. Keď sa premiestnili pred veľký dom, Grace sa neveriacky otáčala stále dokola, pozerala okolo seba. Ocitli sa vo veľmi slušnej štvrti, kde ani jeden dom nemal menej ako dve poschodia a každý mal obrovskú záhradu. Emmanuel ju priviedol pred vchodové dvere spoza ktorých po pár minutach na nich vykukol malý chlapček, ktorý sa okamžite vrhol Emmanuelovi do náručia. Pri tomto pohľade na Emmanuel Grace len poskočilo srdce, pri predstave že raz bude aj on otcom. Očividne je u detí svojich bratov obľúbený strýko. Grace sa nechala viesť malým Alfredom spolu s Emmanuelom cez dlhú chodbu až prídu do obývačky, kde sa pomaly zbiehala celá ich rodina. Objavil sa tam Eric a potom Alfredovi rodičia. Celé popoludnie prebiehalo najlepšie ako sa dalo. Grace sa výborne bavila najmä, keď jej Emmovi bratia rozprávali o jeho výmysloch z mladosti a detstva a pri prezeraní fotografií, na ktorých bol Emmanuel ešte malý chlapček. Keď nastal čas odísť Grace sa so všetkými milo rozlúčila a spolu s Emmanuelom sa odmiestnila do spálne svojho domu. Keď začuje Emmanuelovu otázku, podíde k nemu a chytí ho okolo pliec.* Bolo to fantastické. Ako tam tak všetci spolunažívajú...všetci boli veľmi milí... a ich deti...aké boli poslušné a spokojné. Všetko bolo výborné, zlatko. *Povie mu šťastne a pri spomienke na deti Emmanuelovich bratov sa už nemôže dočkať, kedy aj ona bude mamou. Potom Emmanuela zľahka pobozká a na zábradlí balkónu zbadá svoju sovičku Talona. Podíde k nej a zoberie si pergamen s pečaťou Ministerstva mágie. Nechá nech jej sova vyskočí na predlaktie a zoberie ju dovnútra kde jej do misky naleje trocha čírej vody a nasype zrno. Pomaly otvorí obálku a začne si čítať obsah listu. Letmo sa pozrie na Emmanuela.* Môj zástupca... *Ozrejmí mu a opäť sklopí svoj zrak k textu, ktorý jej píše. Po jeho prečítaní sa len pozrie na Emmanuela a nevie čo povedať.*

*Zobudí sa a má vedľa seba Grace. Opatrne vylezie z postele a prejde k stolu kde napíše bratom list, že o chvíľku sú u nich. Príde opatrne ku Grace, ktorú zobudil a spoločne sa premiestnili k obrovskému domu, v ktorom by mohlo prinajmenšom bývať aj päť rodín. Zoberie Grace za ruku a podíde hneď ku vchodovým dverám na ktoré zaklope vylezie malý Alfred. Skočil hneď na Emmanuela a potom svojimi malými očkami pozrel na Grace. Zdvorilo ich privítal a ťahal aj Grace a aj Emma do obývačky a kričal na svojich rodičov enrica a jeho manželku. Odrazu sa tam objavil aj Eric so svojou rodinou. Deti sa nahromadili k Emmanuelovi a Grace a všetci sa tam výborne bavili. Emm nedokázal vyčítať z Gracinich očí ako sa cíti v ich spoločnosti a už keď slnko zapadalo Emm prehlásil, že už musia ísť a tak sa rozlúčili, premiestnili sa domov do Gracinej spálne. Emm sa na ňu zahľadel.* Tak láska ako sa ti páčilo u mojich bratov? *Opýtal sa jej a čakal čo mu povie. Dúfa, že sa tam priveľmi nenudila. Aj keď sa dnes dozvedela o Emmovi samé "pekné" veci. Emm sa trochu hanbil za zážitky ktoré pred Grace vyťahovali. Napríklad keď spomínali ako v škole jednu profesorku premenili na ropuchu a hádzali o stenu. Ktovie, čo si o ňom Grace pomyslela. Skúmavo jej pozeral do očí a nikdy nebol vo väčších očakávaniach ako dnes.*

*Počúva Grace a len prikívne.* Nepripisujem si všetku vinu láska. *Povie jej a keď si ľahne k nemu posunie sa blízko k nej a chytí ju okolo pásu a bozkáva ju po krku ale po chvíli ju nechá tak a aj on v pokoji zaspáva.*

*Pomaly ho hladká po chrbte a počúva jeho slová. Nechce aby si všetko dával za vinu. Uznáva ľudí, ktorí si vedia priznať chybu no nechce aby to teraz riešili ako keby sa stalo niečo vážne. Mali len menšiu výmenu názorov.* Zlatko nechcem aby si si pripisoval všetku vinu. čo sa stalo, stalo sa... Nechcem sa s tebou hádať. Včera nám predsa bolo dobre, nie? *Povie mu milo a dúfa, že už je všetko v poriadku. Mali by sa tešiť z toho čo ich čaká, plánovať svadbu a prežívať krásne spoločné chvíle šťastia. Keď ju Emmanuel objíme pobozká ho na krk.* Máš pravdu, mali by sme si obaja oddýchnuť. A bratom napíš, že ich veľmi rada spoznám. *Povie mu milo a usmeje sa. Keď si Emmanuel ľahne, otočí sa na neho a chvíľu ho len tak sleduje. Nemôže sa zbaviť istého pocitu. No radšej už nič nebude riešiť. Ľahne si vedľa neho na bok, chrbátom k nemu a hlavu si podoprie rukami. Zatvorí si oči a snaží sa na nič nemyslieť a aspoň trocha si pospať.*

*Pocíti dotyk na svojej ruke a započuje jej slová.* Ty za to nemôžeš. Chcel som až priveľmi odísť niekam mimo tohto domu, že som si neuvedomoval, že by si s tým nemusela súhlasiť alebo, že by si mohla byť unavená alebo niečo. *Povie jej a keď začne hovoriť o jeho bratoch tak sa na ňu usmeje.* Neviem ako ma to mohlo napadnúť. Zajtra by sme mohli ísť na miesto, kde si vyrastala čo povieš? Len ak chceš. *Povie jej a je mu príjemne keď sa o neho Grace opiera hlavou. Chytí ju za ruku a pohľadí ju po nej. Po tom ako sa na jej tvári vyčarí úsmev si Emm vydýchne. Objíme aj on ju.* Teraz si obidvaja oddýchneme a potom, keď sa budeš cítiť lepšie tak pôjdeme za nimi. Napíšem im sovu aby nás nečakali, že ešte niečo musíme urobiť. Dobre? *Opýta sa jej milo, pustí ju a ľahne si na posteľ, lebo je veľmi vyčerpaný a točí sa mu hlava.*

*Sedí na posteli a celá sa chveje. Utiera si svoju mokrú tvár od sĺz a snaží sa prehrať si všetko čo sa vlastne stalo. Muselo to takto skončiť? Všetko bolo nádherné, úžasné a zrazu tu sedí a plače po tom, čo sa pohádala s Emmanuelom. Od rána sa naviac naozaj necíti dobre a toto je veľmi nepomohlo. Práve naopak. Pocíti pri sebe Emmanuela a započúva sa do jeho slov. Tak veľmi ju to mrzí. Chytí ho za ruku a pozrie sa na neho.* Aj mňa to mrzí. Nechcela som to takto... *Povie mu tichým hlasom a keď na svojej tvári pocíti jeho dotyk prižmúri oči.* Samozrejme, že sa chcem stretnúť s tvojimi bratmi. Nemám dôvod prečo by som nemala chcieť. Ako ťa niečo také moholo napadnúť? *Spýta sa ho prekvapene pokojným hlasom. Oprie si hlavu o jeho plece a snaží sa upokojiť. Vlastne až teraz sa zamyslí nad tým, že sa s ňou niečo deje. Sama však nevie čo, no je z nej úplne niekto iný. Nikdy pred tým by ju takéto niečo nerozplakalo ani nenahnevalo. Vždy mala dosť síl komunikovať s ľuďmi aj o nepríjemných veciach. Možno je to tým, že si uvedomuje že už je v jej živote aj niekto iný. Nemôže s správať bezočivo a povedať Emmanuelovi niečo čo by kedysi povedala človeku, ktorý by ju nahneval, lebo vie že by mu tým ublížila. Možno je to aj udalosťami predchádzajúcich dní. Určite aj to čo urobila ja poriadne zmenilo. Keď Emmanuel začne opäť rozprávať nevedomky sa jej na tvári zjaví slabý úsmev. Pohladká ho po ruke a potom zodvihne svoj pohľad na neho.* Emmanuel, dúfam, že vieš čo pre mňa znamenáš. Chcem byť šťastná no chcem byť šťastná s tebou, pretože teraz si jediný kto ma dokáže urobiť šťastnou. Ľúbim ťa. A za tvojimi bratmi môžme ísť ked len budeš chcieť. *Dodá milo a opäť si položí hlavu na jeho plece. Na chvíľu si zatvorí oči a chytí ho okolo pása.*

*Počúva Grace jej slová akoby mu strelili facku a uvedomil si ako zachádza zo svojou budúcou ženou. Vidí jej slzy a zovrie ho pocit previnenia, lebo on zato môže, že je taká smutná keď si sadne na postel pomaly k nej príde a sadne si vedľa nej. Trochu sa upokojí a privinie si ju k seba.* Láska ja sa nechcem hádať. Je mi ľúto ako som na teba vyletel. Myslel som, že nechceš ísť za mojimi bratmi. Nemohol som tušiť, že tam chceš ísť. *Povie jej a jemne jej utrie slzy z tváre. Za počuje jej myšlienky a cíti sa ešte horšie.* Chcem aby si bola šťastná, chcem aby si bola najšťastnejšia osoba na svete. Nechal som sa uniesť. Prepáč, láska ja ťa hrozne milujem. Mali by sme si teraz oddýchnuť a potom ak budeš chcieť ísť pôjdeme za mojimi bratmi. *Povie jej už úplne kľudne a jemne ju hľadí po chrbte.*