Dom Grace Hope Stamper

*Z vnútra počuje Emmanuelove slová. Znejú naozaj nahnevane a ona sa s ním nechce hádať. Vôbec sa na neho nepozrie len tam tak stojí so sklonenou hlavou a cíti že sa jej oči napĺňajú slzami. Až po chvíli sa na neho otočí a pár krokmi sa ocitne opäť vo vnútri. Vôbec nevie čo mu má na toto celé povedať. Stále rieši ten pohovor a Rokfort a pri tom tu ide o to ako sa ku Grace správa. Akým spôsobom to celé rieši. Grace sa začne cítiť previnilo no nechádza v sebe žiadny náznak toho že by sa tak cítiť mala. Nič zlé neurobila. Emmanuelove slová o ministerstve ju naozaj zarazia. Len zo seba vyprskne vzduch a nechápavo na neho pozerá.* Celý deň na ministerstve? Uvedomuješ si čo hovoríš? Vôbec sme sa tam nezdržali pretože si sa cítil zle medzi toľkými ľuďmi, zabudol si? A ja som sa preto snažila urobiť všetko pre tvoju spokojnosť a šli sme preč. *Snaží sa mu vysvetliť niečo čo je úplne zbytočné. Emmanuel je nahnevaný a Grace tiež. A vôbec netuší prečo. Všetko to krásne zmizlo.* K tvojim bratom som ísť chcela. Pretože možno si to ešte nepostrehol, ale ja už žiadnu rodinu nemám a preto je pre mňa dôležité vychádzať dobre s ľuďmi, ktorí sú dôležití pre muža, ktorého milujem. *Prvé slová povie s iróniou.Teraz na neho už naozaj trocha kričí cez plač. Emmanuel jej svojimi rečami veľmi ubližuje. Rýchlo si utiera slzy z tváre a vôbec sa na neho nepozerá. Je úplne rozhorčená nad celou situáciou. Opäť to na ňu všetko dopadá. Spomína si na tú noc kedy zabila Olivera. Podíde pomaly k posteli s plačom kde sa len zosype na kraj postele a ostane sedieť.* Tým že odídeš sa nič nyvrieši, ale možno máš pravdu. Asi by si mal ísť, Emmanuel. *Povie mu a položí si ruky do lona. Zatvorí oči a neechá aby jej slzy stekali po tvári odkial padajú na jej šaty, kde vytvárajú tmavé mokré škvrny. Až teraz si uvedomí čo jej vlastne Emmanuel povedal a nemôže uveriť svojim vlastným ušiam. Nemala brať? Oh Grace si hlúpa, hlúpa... Ako si len mohla veriť tomu, že by si bola konečne šťastná? Hlavu si skloní do dlaní a snaží sa zadržiavať plač, no nejde to.*

*Vie, že to trochu prehnal. Chcel s ňou prežiť krásny deň, chcel ju potešiť a zobrať odtiaľto ale už ho úplne prešla chuť, všimol si, že Grace sa od neho odtiahla a jej hlas znel nahnevane. Vie, že si to zaslúži aby bola nahnevaná. On sa nehnevá na ňu ale na to, že je všetko krásne a zrazu sa všetko pokazí.* Na ten pohovor nejdem, aj tak som tam mal byť už o deviatej. Ale to je jedno. A k bratom ťa nebudem nútiť ísť. Ak sa necítiš dobre tak nikam neideme. *Započuje jej poslednú vetu a až trochu neskoršie si uvedomí čo povedala.* Myslíš si, že to robím schválne? Asi by si si ma nemala brať. Všetko pekné ti len kazím. *Povie jej a postaví sa. Za počuje jej posledné slová. A trochu rýchlejšie a nerozvážne zareaguje.* Ja som s tebou vytrpel celý deň na ministerstve a myslíš si, že mi bolo oveľa lepšie? A ty sa nedokážeš obetovať aby si išla na pol hodinu a ani na toľko nie na Rokfort? Chcel som hádam tak strašne veľa od teba? *Spýta sa jej nahnevane a trochu na ňu zvýšil hlas.* Asi by som mal ísť. *Povie, keď už prejde na balkón a pozerá sa jej reakciu.*

*Keď počuje Emmanuelov hlas, ktorý znie veľmi nahnevane odtiahne sa od neho a nechápavo na neho pozerá. Práve dostala nápad, ktorý mu chcela navrhnúť, no keď ho vidí ako sa správa úplne ju to prejde. Nerozumie čo sa sním zasa robí a už tie jeho výkyvy nálady začínajú hnevať.* Čo sa zasa deje? Čo som také povedala? Myslela som že by si mohol ísť na ten pohovor a potom by si ma vyzdvihol a šli by sme za tvojimi bratmi. Prečo sa takto správaš? Úplne kazíš tieto pekné chvíle... *Povie mu aj on nahnevane. Postaví sa z postele a poberie sa k oknu. Aj keď Emmanuel ľúbi nedokáže si predstaviť, že tieto jeho nálady bude ďalej znášať. Nič zlé predsa nepovedala. Pri okne sa zastaví a prekríži si ruky na hrudi. Prudko sa otočí na Emmanuela.* Myslela som si, že pochopíš ak sa človek necíti dobre. Žiadny iný dôvod na to prečo nikam nechcem ísť nemám. Emmanuel ja nerozumiem čo sa s tebou robí. Jednu chvíľu je všetko úžasné a odrazu si ako vymenený... *Povie mu a pomalým krokom prejde na balkón popri ktorom z oboch strán poletujú závesy. Mrzí ju ako sa Emmanuel správa. Nechce sa s ním hádať ani mu nič vyčítať, ale naozaj si nie je vedomá toho, že by niečo urobila. Že by mal dôvod na to správať sa takto prehnane. Len stojí na balkóne a snaží sa to celé predýchať.*

*Počúva Grace a iba sa tvári, že s ňou súhlasí.*Mohol som ale nevykrvácal som, však som sa pošmykol na tých blbých lupeňoch. Neboj sa nič mi nie je. *Povie jej a keď hoovrí, že sa jej nikam nechce ísť, lebo sa necíti dobre trochu sa urazí, lebo si myslí, že to je kvôli nemu.* Keď nechceš tak nikam nejdeme. Ten pohovor preložím na zajtra alebo na inokedy a bratovi napíšem sovu, že prídeme inokedy. *Povie jej trochu smutným a trochu nahnevaným hlasom, myslel si, že dnes by si mohli spraviť krásny deň niekde inde ako v jej dome. Započuje nedopovedanú vetu a tak sa urazí ešte viac, skoro ako päťročné decko.* Ale čo? *Opýta sa jej a dobrá nálada čo mal ho pominula.*

*Grace zostane prekvapene pozerať na Emmanuela a čuduje sa ako flegmaticky a úplne bez problémov jej povedal, že sa mu nič nestalo.* Emmanuel! Veď si mohol vykrvácať. Nemyslím si, že to bolo len ľahšie zranenie. Naozaj si už v poriadku? Nič ťa nebolí ani sa ti netočí hlava? *Opýta sa ho starostlivo a keď ju oboma rukami pohladká po tvár aj ona ho chytí oboma rukami okolo krku. Naozaj sa zľakla. Pohľad na Emmanuela ju vystrašil. Nikdy jej nevadilo pozerať sa na krv, kým tá krv nepatrí niekomu koho ľúbi a kto pre ňu toľko znamená. Keď jej po chvíľke začne rozprávať niečo ohľadom Rokfortu a chytí ju za ruku snaží sa usmiať.* Láska mne naozaj nerobí problém niekam s tebou chodiť. Je mi jedno čo si myslia ostatní... Bojím sa o teba. Pokiaľ ma pamäť neklame ešte pred pár minútami si tu ležal na zemi s tvárou od krvi. *Podotkne trocha ironicky pričom mierne nadvihne obočie a pousmeje sa.* Prepáč ale asi s tebou nikam nepôjdem. Necítim sa dobre... Teda všetko je v poriadku a včerajšok bol naozaj krásny, ale... *Hovorí mu keď ju ťahá k posteli a sadne si k nemu. Prv než stihla dokončiť čo rozprávala začal ju Emmanuel bozkávať. Ruky mu ľahko pritisne na tvár a po chvíľke sa zasmeje.* Vidím, že už si zrejme v poriadku...

*Keď Grace prehovorí usmeje sa na ňu a nežne ju pohľadí po tvári obidvoma rukami.* Láska ale mne sa nič nestalo, iba som sa trošku pošmykol. *Povie jej a keď začne hovoriť o tom, že by nikam nemal chodiť chytí ju za ruku. A po chvíľke rozmýšľania sa jej opýta.* A kto ti zakázal tam so mnou ísť? Ja tam musím ísť láska a keď chceš kľudne môžeš ísť aj ty. Mne to vadiť nebude. A ostatný nech si zvykajú, že ma budú s tebou vídať častejšie. A potom ideme k mojim bratom. včera poobede keď mi napísali sovu tak som im to sľúbil ináč oni to sem prišli celé vyzdobiť. *Povie jej a poberá sa smerom k posteli, kde si v pokoji sadne a pritom ťahá Grace k sebe a začne ju vášnivo bozkávať.*

*Všimne si, že Emmanuel opäť vníma a neskutočne jej odľahne. Strýko jej vždy hovoril, že vďaka tomu, že sú elfovia odjakživa spätý s prírodou a so všetkým okolo nej majú ich kúzla najsilnejšiu moc. Ak by teda toto zaklínadlo nezabralo nevie čo by robila potom. Ak by po tomto všetkom Emmanuel zomrel alebo by sa mu stalo niečo iné zlé. Grace by to neprežila. Keď na ňu prehovorí vrhne sa mu okolo krku a pohladká ho po krku. Po chvíli sa od neho odtrhne a nahnevane mávne rukou nad lupeňmi kvetov, ktoré okamžite zmiznú keď si pomyslí Dissaperato.* Naozaj si už v poriadku miláčik? Tak veľmi som sa o teba bála. Zľakla som sa...Ak by sa ti niečo stalo... *Nedokončí lebo na to nechce ani len pomyslieť. Nevie sama čo by robila. Zrejme už by úplne zanevrela na lásku a uzavrela sa do seba. Odišla by z ministerstva a opäť by sa túlala po svete sama. Keď sa jej Emmanuel spýta či s ním nechce ísť do Rokfortu pokrúti hlavou.* Nemyslím si, že je dobrý nápad aby si niekam chodil. Bojím sa o teba. Čo ak... čo ak sa to bude opakovať a ja tam nebudem?! Čo potom? *Hovorí a posledné slová trocha zvýrazní. Naozaj má o Emmanuela strach. Keď sa pomaly stavia podpiera ho pod pazuchou a aj ona sa s ním postaví. Pohladká ho po tvári a pozerá sa na neho od zhora nadol či je naozaj v poriadku.*

*Započuje Grace ako k nemu pribehla a niečo mu hovorí, pred očami sa mu zatieňuje ale zrazu započuje Grace odriekať dáke elfské slová, chce sa jej spýtať či jej preplo alebo čo ale zrazu sa mu akoby krv začala vracať do hlavy a po chvíľke si začne uvedomovať kde je a čo sa stalo. Pozrie sa na Grace, ktorá sa ho pýtala veľmi ustráchane a zbadá jej aj slzy v očiach. Usmeje sa a snaží sa odlahčiť túto situáciu.* Láska ďakujem ti. Nič mi už nie je nemusíš sa obávať. *Povie jej a pomaly si sadá a opiera sa o posteľ. Chytí Grace za ruku a jemne jej ju hľadí.* Musím ísť dnes na Rokfort, pôjdeš so mnou? Má prísť jedna žena na pohovor. Koľko je vlastne hodín? *Opýta sa jej len tak mimochodom a vyberie si prútik. Jedným mávnutím z celého domu zmiznú lupene kvetov a sviečky a on pomaly vstáva.*

*Zahľadená po okolí ani len nevníma, že Emmanuel sa už preberá. Keď sa na neho opäť letmo pozrela a videla že už pomaly vstáva z postele a poberá sa k nej, len zostala stáť a čakala na neho. Stále má plnú hlavu myšlienok, i keď sa to snaží nedať na sebe znať, stále musí myslieť na to čo sa udialo. No udalosti posledných dní s Emmanuelom a táto krásna noc tie zlé myšlienky trocha zatieňujú. Keď sa však Emmanuel neobjaví pri nej pozrie sa na neho a uvidí ho práve vo chvíli ako dopadol na hranu postele. Reflexívne si priloží ruky k ústam a keď začuje že ju volá rozbehne sa za ním. Rýchlymi no drobnými krokmi aby nespadla aj ona na lupeňoch z ruží sa blíži k nemu. Padne na kolená a podoprie mu hlavu, z ktorej mu veľmi tečie krv.* Emmanuel, vydrž zlatko. Prosím ťa vydrž. *Annapneo! Pomyslí si a umožní týmto Emmanuelovi dýchať istejšie a pravidelnejšie. Vôbec netuší čo má robiť. V takýchto chvíľach je vďačná za svoju schopnosť čarovať bez prútika. Potom si spomenie, že ju jej strýko učil jednu elfskú liečbu. Stále drží Emmanuela v náručí. Natiahne ruku nad jeho telo dlaňou k hlave a začne odriekať elfské čary tichým monotónnym hlasom.* Elen síla lumenn´ omentielvo. Gil síla na lú govaded. Man anírach cerin an le. *Opakuje to niekoľko krát za sebou so zatvorenými očami a občas sa pozrie na Emmanuela, či to zaberá. Krv sa mu začne vracať do hlavy a pomaly sa zastaví krvácanie.* Emmanuel? *Spýta sa ho napokon ustráchane so slzami v očiach. Vedela, že sa niečo stane. opäť to všetko vyzeralo až príliš krásne. Začína mať pocit, že nemá právo prežiť dlhšie šťastné obdobie ako je pár hodín.*

*Zacíti, že sa Grace zobudila a že mu prešla rukou po vlasoch, trochu sa zamyká ale neotvorí oči. Počuje kroky smerujúce von a uvedomí si, že balkón nebol celú noc zavretý. O chvíľku to aj pocíti. Keď sa Grace odobrala z postele tak okolo neho nastal chlad, ktorý ho donútil vstať z postele. Pomaly sa posadil ale strašne sa mu zatočila hlava. Chvíľku sedel a potom sa postavil a obliekol sa. Rozhodol sa, že sa vyberie za Grace ale keďže od včera neupratali lupene, lebo len pred malou chvíľou vstali tak s bosými nohami sa vybral za Grace na balkón. Ako išiel tak sa na lupeňoch šmykol a udrel si hlavu do rohu postele. Začala sa mu z hlavy valiť krv a nastal buchot ako padol na zem.* Láska! *Zakričal na ňu bezmocne a plačlivo a čakal na to kedy za ním príde. Premýšľal za ten čas čo prežili a tá krásna noc s Grace ho napĺňala šťastím.*

*Keď ráno Grace otvorí oči opäť sa jej naskytne pohľad na nádhernú prírodu, ktorá obklopuje ulicu na ktorej býva. Pomaly sa zodvihne a podoprie sa rukami. Pozrie sa na hodiny visiace nad jej stolom a poličkou s knihami. Pol desiatej? Pomyslí si a obráti sa na druhú stranu, kde vedľa seba uvidí ešte spať Emmanuela. Rukou mu prejde po vlasoch a chvíľku ho pozoruje. Určite je zasnený, no Grace vôbec netuší čo také sa mu môže snívať. Po nejakom čase sa pomaly posadí na posteľ, oblečie sa a tichými krokmi prejde k dverám od balkónu, ktorý bol celú noc otvorený. A i keď je vonku už poriadne zima, Grace vôbec nič nepocítila, pretože bola celú dobu schúlená pri Emmanuelovi. Vyjde von a oprie sa o zábradlie. Vlasy jej vejú na jednu stranu a ona sa usmieva na svet. Dnes nevidí už žiadnych susedov, ktorí by odchádzali do práce, pretože tú dobu, kedy všetci idú pracovať už dávno prespali. Cíti sa nádherne. Ako v rozprávke. Občas sa letmo obzrie na Emmanuela, ktorý spokojne leží na jej posteli a prezerá si krásu krajiny. Začne premýšľať nad jej spoločným životom s Emmanuelom, nad ich budúcnosťou a mrzí ju že toto šťastie nemôže prežívať so svojou rodinou. Pri tejto myšlienke, jej úsmev z tváre zmizne a sklopí zrak k zemi. Prekríži si ruky pretože jej začína byť trocha zima, no naďalej pokojne stojí a obzerá sa okolo seba.*

*Vychutnáva si Emmanuelove vanilkové bozky a nechá sa unášať touto nádhernou chvíľkou. Keď ju Emmanuel nesie hore schodmi do jej izby rukou mu prechádza vo vlasoch a nežne ho bozkáva na krku. Je taký krásny. Grace cíti ako jej víno opantáva zmysli no stále je dostatočn privedomí aby si uvedomovala čo sa deje. Keď sa ocitnú pred dverami letmo sa pozrie na zem aby o niečo nezakopli. Opäť zacíti tú nádhernú vôňu medového vosku zo sviečok. Keď ju Emmanuel položí na posteľ potiahne ho okolo krku k sebe. Hneď potom uvidí nápis vytvorený z lupeňov kvetov. Usmeje sa a pozrie na Emmanuela.* Aj ja teba. *Povie mu tichým hlasom a ľahne si na postel. Emmanuela potiahne k sebe. Všetko je také krásne a Emmanuel je veľmi nežný. Po dlhom čase strávenom s Emmanuelom jeden vedľa druhého zostane pri ňom ležať v jeho náručí a chvíľku sa pozerá na jeho tvár ako zaspáva, tak nevinne. Dá mu zopár bozkov na krk a na tvár a napokon si položí hlavu na jeho hruď a zaspí.*

*Pomaly kráča s Grace až ku schodom, kde si ju zoberie na ruky zas ako plyšového medvedíka a kráča s ňou hore schodmi pred jej izbou ju ani náhodou nepoloží na zem ale opatrne otvorí dvere a nesie ju až cez izbu do jej postele aj keď hrozí, že sa pošmykne na dákom lupeni z kvetov, ktorých je tam strašne veľa. Položí Grace na postel a prútik začaruje lupene aby sa dali vo vzduchu do slova Milujem ťa. Potom ju ďalej bozkáva a vychutnáva si ten krásny pocit byť tu s ňou. S osobou, ktorú tak strašne miluje. Po dlhom čase intenzívneho milovania si schúli Grace k sebe a pomaly zaspáva od únavy.*

*Stále sa pozerá na Emmanuela a nevedomky sa usmieva. Nemôže si pomôcť, ale všetko jej tu opäť pripadá tak dokonalé, až má strach aby sa opäť niečo nestalo. No na to teraz nechce ani pomyslieť. Je tu s Emmanuelom a hore ich čaká tá najkrajšia izba na svete, ktorú pre ňu pripravil on. Tak veľmi ho ľúbi. Nechce ho už nikdy stratiť. Keď do seba začne hádzať horúci puding zasmeje sa nad tým a pozoruje ho. Stále medzi prstami točí stopku od vysokého pohára a jednou rukou si podoprie hlavu. Keď Emmanuel už dojedá opäť ho pohladí po tvári. To gesto s ružovými lupeňami ju opäť prinúti usmiať sa. Ešts stále sa pozerá hore nad seba ako im okolo hláv poletujú ľahučké lupienky a dopadajú na zem. Keď sa Emmanuel postaví a chytí ju za ruku pozrie sa mu do očí. Odsunie stoličku a pocíti na svojom krku jeho pery a jeho teplý dych. Postaví sa k nemu, chytí ho okolo pása a začne ho bozkávať. Pomaly cúva von z kuchyne ku schodom pričom k sebe stále Emmanuela ťahá.*

*Počúva Grace o tom, že nie je malá a po chvíli čo ho bozkáva ju prestane bozkávať.* DObre tak keďže si veľká už čo ma teší tak ja aspoň zjem tento puding a ak chceš môžeme ísť hore. *Povie jej nežne a chytí kopu lupeňov čo lietajú na okolo a rozsype ich nad ich hlavy. Keď dopadnú na zem a ďalej si lietajú okolo nich tak sa Emm zasmeje. Je to krásne byť tu sňou. Zoberie od Grace lyžičku a rýchlo celý puding mierne horúci do seba nahádže. Pohľadí ju potom po tvári a chytí za ruku a postaví sa.* Môžeme ísť hore láska? *Opýta sa jej a začne ju bozkávať na krku a jemne ju chytí okolo pásu.*

*Popíja červené víno a pozerá sa s úsmevom na Emmanuela, ktorý sa k nej prisunie a ona sa k nemu pritúli. Je naozaj šťastná a už sa nevie dočkať toho kedy dňa kedy sa postaví s Emmanuelom pred oltár a povie mu svoje áno. Nevie si ani len predstaviť čo by bol Emmanuel schopný pre ňu spraviť v ich svadobný deň, keď na zásnuby ju takto krásne a milo prekvapil.* Veď si mi ho len dnes ráno dal, to sa neráta. *Povie mu a pousmeje sa. Opäť sa napije z pohára s vínom a keďže nie je veľmi zvyknutá piť stačí jej pár hltov a pocíti ako jej slabne svalstvo. Nakoniec pohár je aj dosť veľký a už vypila celkom dosť. Keď do nej Emmanuel začne opäť niečo tlačiť len sa zamračí. Naozaj nemá na nič chuť. No lyžičke pudingu neodolá a zhltne ju celú. Potom vezme lyžičku Emmanuelovi z ruky a naberie si ešte jeden hlt vanilkového pudingu.* Zlatko, naozaj nemám na nič chuť. Nepotrebujem jesť. A nie som malá, keď viem, že mi treba najesť sa urobím to. Teraz chcem byť len s tebou. Ďakujem ti za toto všetko. Ďakujem. Neviem čo povedať. Som úplne unesená. *Povie mu radostne a dopije celý pohár vína. Práve vo chvíli keď má v ústach posledný hlt začuje ako Emmanuel rozpráva o bábätku. Keď sa snaží prehltnúť troha jej zabehne a prekvapene sa pozrie na Emmanuela. Teší ju že s ňou chce mať bábätko, ale nikdy by ju nenapadlo že to budú vopred plánovať. Keď jej Emmanuel vtisne bozk pohladká ho po tvári a začne ho bozkávať.*

*Vidí jej šťastie a je ešte šťastnejší keď ju vidí šťastnú. Počúva ju pozorne a usmeje sa na ňu. S tým, že sú to ozajstné zásnuby musí len súhlasiť, je strašne rád, že ju takto milo prekvapil keď si sadnú k stolu prisunie si stoličku tesne ku Grace a privinie si ju k sebe. Prútikom pri čaruje puding na ktorý predtým hľadela Grace a s ním aj lyžičku. Naberie jej na lyžičku a ponúkne jej z neho.* Som rád, že sa ti to páči a keby sú to ozajstné zásnuby tak by si mi musela dať prsteň a nepovedať pred tým áno *Povie jej zo žartu a keď spomenie nervozitu a kŕče, nechápavo sa na ňu pozrie. Prečo by mala byť nervózna? Veď je tu so mnou. Vírilo Emmovi v hlave. *Láska Ale niečo musíš zjesť, ináč nepôjdeme hore. A keďže si spomenula, že by si chcela mať už bábätko tak je najvyšší čas si ho zaobstarať. Budem sa musieť asi veľmi veľa snažiť. *Povie jej a súri ju aby sa už konečne poriadne najedla, lebo za posledné dni takmer nič nejedla. Vtisne jej bozk a naďalej na ňu hľadí aby už rýchlo niečo zjedla.*

*Pozerá sa na neho a vôbec netuší čo povedať. Skrátka tam len tak sedí a snaží sa zapamätať si každú chvíľ, kedy je s Emmanuelom. Aj on konečne vyzerá byť šťastný. Grace toto celé pripadá byť naozaj neuveriteľné. Po tom všetkom čo spolu prežili sú odrazu tu a ona prežíva tie najkrajšie chvíle za posledné obdobie. Nenáchadza dostatočne silné slová vďaky, ktoré by vyjadrili jej momentálne pocity šťastia a lásky. No dúfa, že Emmanuel vie čo všetko pre ňu robí a čo to pre ňu znamená. Keď ju znova zoberie na ruky a nesie ju dolu schodmi dá mu na krk jemný bozk. Naozaj si myslela, že jej izba je nádherne vyzdobená no to čo uvidí v kuchyni ju prekvapí ešte viacej. Emmanuel ju zloží na zem a ona to miesto ani poriadne nespoznáva. Všetko je nádherne vyzdobené, stôl prestretý pre dvoch, všetko to tu hrá farbami a vôňami.* Emmanuel... *Zvolá keď príde k pultu na ktorom prichystaný vanilkový puding* Láska... *Povie, keď na stole zbadá nádhernú výzdobu. A keď podíde naspäť k Emmanuelovi a z hora na nich začnú padať lupene tak len dodá.* Toto nie je žiadna náhrada. Toto sú, práve teraz v tejto chvíli, naše zásnuby. Oficiálne. *Podotkne a zasmeje sa. Aj ona ho začne vrúcne bozkávať a objíme ho okolo pása. Potom sa spoločne odoberú k stolu.* Ani neviem čo by som si dala... Vlastne zisťujem, že mám až príliš veľké kŕče v žalúdku od nervozity a tohto všetkého čo sa tu deje na to aby som čokoľvek zjedla. Je to...úžasné, láska. *Povie mu pokojným no roztraseným hlasom a svoju nervozitu možno nevyjadrila správne. Celá sa chveje a je naozaj milo rozrušená z toho všetkého čo pre ňu prichystal. Napokon si naleje len pohár červeného vína a pozerá sa na Emmanuela.*

*Počuje jej prekvapenie a zapišťanie a je rád, že ju vytrhol od myšlienok na rodinu. Keď sa ho opýta kedy a ako tak sa len usmeje.* Dnes ráno, keď si spala som napísal list a dnes keď sme boli v kotlíku veď prišla moja sovička. Škriatkovia sa pýtali či majú dať len pol tucta ruží po dome alebo celý tucet a ešte aj lupene. *Povie jej a zoberie ju na ruky. A nesie po schodoch do kuchyne, kde je stôl prestretý ako na slávnostnú hostinu, čo prekvapí aj jeho samého a keď vkročia do kuchyne položí ju na zem a akoby z nebies sa na nich spustia lupene ruží, ktoré sa tým ocitnú po celej miestnosti a sú začarované tak aby lietali po miestnosti. Pohladí ju po tvári.* Môže to byť náhrada za tie naše zásnuby? *Opýta sa jej a začne ju vášnivo bozkávať.* Poď škriatkovia nám prichystali jedlo po akom len budeš túžiť. *Povie jej a sadne si za stôl.*

*Ocitnú sa na chodbe jej domu a Grace je trocha v rozpakoch z toho čo sa deje. Nevie prečo ju sem Emmanuel premiestnil tak rýchlo, netuší čo má v pláne a čo sa bude diať. Keď otvorí dvere jej spálne a vtiahne ju dnu Grace zostane prekvapene stáť medzi dverami.* Preboha, Emmanuel! *Povie mu prekvapeným hlasom, vlastne od radosti trocha zapiští. Toľká nádhera. Vyzerá to ako v nejakom paláci. Všetko je tak precízne prichystané.* Kedy si to...? Ako? *Spýta sa ho prekvapene a nechá sa niesť k jej posteli. Sadne si vedľa neho a pritisne sa k nemu. Začne ho bozkávať pričom ho ľahko hladká za krkom. Po celej miestnosti rozvoniava voks zo sviečok a lupene ruží sa ligocú na zemi akoe obloha posiata hviezdami.Keď jej povie, že je ešte niečo pripravené aj dolu pozrie sa na neho a pousmje sa. Je neskutočne dojatá a šťastná. Najradšej by Emmanuela vyobjímala a vybozkávala, no nevie ako bude jeho plán pokračovať.* Je to prekrásne! Zlatko...neviem čo povedať. Ľúbim ťa. *Povie len tie dve najjednoduchšie slová, ktoré môže povedať. No tie jej sú plné pravdy a lásky. Obzerá sa po celej izbe. Všetko to vyzerá tak neskutočne a pri tom je to pravda. Sedí vedľa Emmanuela a stále ho drží za ruku. Napokon sa k nemu znova nakloní, pobozká ho a silno ho objíme.*

*Po dlhom dni plnom behania a smiechu premiestnil Grace do jej domu. na chodbu pred jej spálňu. Všade bola tma a Emm ťahal Grace do spálne a pred dverami zastal.* Milujem ťa láska *Povedal a pritisol jej jeden bozk. Otvoril dvere. Po zemi boli po rozkladané sviečky a on ju nesie smerom k posteli kde si sadne. Pobozká ju a pritiahne si ju k sebe.* Páči sa ti to? *Opýta sa jej a po chvíľke sa postaví.* Toto nie je všetko láska. Ešte dolu máme niečo pripravené. *Povie jej a chytí ju za ruku. Po chvíľke je zvedavý ako to tam dolu prichystali a rozhliadne sa po miestnosti, kde sú všade vo vázach ruže a plno lupeňov je okolo zeme a aj na posteli. Asi tých tucet ruží bolo málo. Pomyslí si aj keď to vyzerá ako keby mal tu bol koberec z lupeňov. Chytí ju za ruku a čaká na jej reakciu.* Takto by mali vyzerať zásnuby, takto by som si myslel, že by mohol vyzerať náš zásnubný deň, tak ti to chcem aspoň trochu zkrášliť.

*Stále sa na Emmanuela usmieva a pevne mu stisne ruku. Z jeho slov však vycíti, že sa mu príliš na ministerstvo ísť nechce. No ona by sa rada zašla pozrieť v akom je stave. Predsa si nemlže dovoliť nejaký škandál a ako ministerka mágie má za chod tejto inštitúcie zodpovednosť. Po chvíli sa ešte pozrie von oknom a zatvorí oči. Spolu s Emmanuelom sa ocitne v hustej hmle a miesta sa jej len tak mihajú pred očami. Všetko plynie veľmi rýchlo a ona stále drží Emmanuela za ruku. Šaty jej praskajú a šuštia v silnom vetre a vlasy jej vlajú okolo hlavy. Po chvíľke všetko ustane a oni sa ocitnú na mieste.*

*Pousmeje sa nad tým ako sa Grace čudovala nad jeho odpoveďou o jej práci a nebola jediná, aj on sa čudoval, že jej tam dovolil ísť a čo je ešte horšie, že tam pôjde aj on. tak nemá rád to miesto.* ale ak by si náhodou nechcela ísť tak nemusím ísť s tebou netrvám na tom. *Grace sa rozhovorí o chlapovi, ktorý ju navštevuje a iba sa usmeje ešte viacej, pobozká ju.* Aj ja ťa milujem láska. *Povie jej a keď je pripravená odmiestniť sa on jej pozrie tiež do očí a prikývne. Nevie sa dočkať kam sa odmiestnia.*

*Pri jeho odpovedi sa Grace zatvári naozaj prekvapene. Nikdy by od neho nečakala takúto odpoveď. Už sa pripravovala na niekoľko minútový monológ o tom, že by ešte nemala nikam chodiť a najmä nie do práce, a ako je vyčerpaná a musí si dávať pozor...Nakoniec však len súhlasne prikývne a je rada, že sa konečne pôjde pozrieť do svojej práce.* V poriadku, môžme ísť na ministerstvo. Musím zájsť do svojej kancelárie a pozrieť sa na soviu poštu. Tak dlho som tam nebola... *Povie mu a skloní hlavu. Keď sa jej však Emmanuel opýta na istého muža nechápavo sa na neho pozrie. Až keď sa začne smiať pochopí, že to myslel zo žartu. Aj ona sa nad tým pousmeje.* Hej, chodí za mnou jeden muž. Okrem iných... Je veľmi milý, láskavý, krásny... *Hovorí a pohladí Emmanuela po tvári a dúfa, že chápe že rozpráva o ňom aj keď to priamo nepovie.* ...a ja ho ľúbim. *Opäť ho pobozká a chytí ho za ruku. Postaví sa vedľa neho a chytí ho pevne za ruku. Pozrie sa mu do očí a je pripravená odmiestniť sa. Chvíľku však počká na Emmanuelovu reakciu.* Môžme? *Spýta sa ho a pousmeje sa. Rýchlo sa ešte obzrie po izbe a keď zbadá svoj hnedý habit natiahne k nemu druhú ruku a po vyslovení kúzla Accio k nej priletí.*

*Pri vyslovení toho, že by rada išla na ministerstvo sa usmeje a reaguje tak ako by si nikdy nemyslel, že bude niekedy reagovať.* Ak tam tak veľmi chceš ísť tak sa tam môžeme ísť dnes pozrieť aj tak sa musíme zastaviť v dennom prorokovi oznámiť naše zásnuby a ty by si mala ísť medzi ľudí tak ak by ti to nevadilo tak by som išiel s tebou. Ale ak nechceš tak nemusím ísť. Aha takže, ťa sem domov chodí pozerať cudzí muž? Takže teraz si priznala že ma podvádzaš? *Opýta sa jej trochu rozhorčene ale hneď na to vybuchne smiechom, po chvíľke sa nadýchne.* Neviem či by si niečo videla na chlapovi ako je on. A prepáč ale ja nie som príliš žiarlivý alebo aspoň o tom neviem. *Povie jej a keď sa otočí a navrhne aby išli do šikmej uličky alebo do deravého kotlíka zatvári sa bezbranne a bozk jej opätuje.* Ja neviem, je to na tebe, premiestni sa niekde. Len rýchlo, lebo budeš mať na svedomí moju smrť. *Povie jej nedočkavo, lebo jeho žalúdok si pýta niečo na jedenie.*